Od Paríža po Kampalu: príbehy líderiek a miest

„Kto, dočerta, sme?” opýtal sa na úvod prednášky spíker Chris Burnlett so smiechom. Nie náhodou. To je podľa neho vždy dobrá otázka. „Najčastejšie hovoríme, že sme cykloadvokáti, ktorí zišli z profesionálnej trajektórie. Robíme cykloadvokáciu, ktorá sa nám vymkla spod kontroly. Ja som bývalý architekt a Melissa bývalá módna návrhárka,” doplnil.

Manželia Burntlettovci napísali spoločne niekoľko kníh – dve o Holandsku, kde pracovali a potom sa vydali napísať globálny príbeh. Po knihách Curbing Traffic a Building The Cycling City prišla tretia – Women Changing Cities. Manželia cestovali po svete a robili rozhovory so ženskými líderkami, ktoré prispeli k celospoločenskej zmene. Motívom bola pandémia COVID, ktorá zmenila naše uvažovanie o svete.

„Zrazu museli spoločnosti nanovo premyslieť, ako mať kontakt s verejným priestorom. Lídri miest, ktorí rozhodovali o tom, ako sa tento verejný priestor prerozdeľuje, hľadali nový spôsob, ako pomôcť ľuďom využívať ho a užívať si svoje mestá,” začala rozprávanie Mellisa Burntlett. Zážitky z cestovania po mestách sa stali základom rozprávania, ktoré hovorili aj svojim deťom. A tieto príbehy následne zdieľali verejne s nádejou, že ukážu ľuďom, čo je vo svete možné a inšpirujú ich. V knihe Women Changing Cities zhrnuli 11 štúdií, o ktorých sa rozprávali s 11-timi ženami. Často dostávajú otázku, prečo napísali knihu o ženách a nie o ľuďoch.

„Napriek tomu, že ženy tvoria polovicu populácie, sú stále nedostatočne zastúpené na vedúcich pozíciách, kde sa prijímajú rozhodnutia,” hovoril Chris Burntlett. Potvrdil slová moderátorky a riaditeľky MIB, Petry Marko, že z 300 svetových miest má len 25 primátorku. „Myslíme si, že vo svete urbanistického plánovania sme tento problém už vyriešili, no vôbec to nie je pravda. Ženy a muži dnes vo všeobecnosti absolvujú školy urbanizmu a inžinierstva v približne rovnakom pomere, ale táto rovnosť sa nepremieta vyššie — do vedúcich pozícií. Potrebujeme to zlepšiť, aby stoly, pri ktorých rozhodujeme o budúcnosti, odrážali skutočný pomer ľudí žijúcich v mestách.”

Na prednáške v TU-BA spomenuli známe príbehy:

• parížske ulice bez áut,
• barcelonské superblocks,
• Sydney, kde za prvý rok pandémie vybudovali 150 km cyklotrás,
• Bogotu, ktorá už 30 rokov robí nedele bez áut,
• Montreál, kde si premenu rušnej ulice na pešiu zónu vyžiadali samotné prevádzky.

Rozprávali aj menej známe príbehy líderiek zo sveta – Manila (Filipíny), kde vďaka inicitatíve novinárky Keishi Mayuga vybudovali 2-kilometre dlhú pop-up cyklotrasu, z ktorej sa stala permanentná. O tri roky už mali cyklotrasy v Manile 500 km.

Podnikateľka a obhajkyňa práv žien Kalpana Vishwanath z Dilí (India), ktorá vytvorila aplikáciu na podporu bezpečia žien v uliciach a tá sa rozšírila do celej Indie.

Urbanistka Amanda Nagambiro z Kampaly v Ugande, ktorej trvalo dva roky, aby presvedčila samosprávu k vybudovaniu dvoch cyklo koridorov. Tie sa stali tak populárnymi, že ostali natrvalo. A pribudli ďalšie.

A napokon Tirana. Tirane sa v TU-BA venoval aj architekt Simon Battisti, konzultant Tirany aj Bratislavy, kurátor Start with Children. Hovoril o školských uliciach v Tirane, hlavnom meste Albánska, ktorými sa inšpirovala aj Bratislava. „Dizajn minimalizuje úlohu auta na ulici. Keď sa rozhliadnete, máte pocit: aha, jazdný pruh pre autá tam stále je. Len je jednoducho potlačený, minimalizovaný. Pôsobí to ako dizajnový prístup, ktorý by naozaj mohol fungovať na všetkých susedských uliciach. Robíme to pred školami, pretože tam nám to spoločnosť do istej miery dovolí. V skutočnosti je to však prístup, ktorý by sme mali využívať v celom svete,” uzavrel Simon.

Podujatiu v TU-BA predchádzala cyklojazda po Bratislave s hosťami a Holandskou ambasádou.

Pozrite si celý záznam z prednášky s diskusiou v TU-BA:

Partnermi Start with Children 2026 sú Nadácia Alianz, Nadace Karel Komárek Family Foundation, Aptos a Holandská ambasáda. Ďakujeme.

Autormi fotografií sú Marek Velček a Marek Záhradník.